Zkušenosti pacientů
Druhá šanca na život, príbeh pacienta Marcela zo Slovenska
Ako náročné môže byť nahradenie funkcie obličiek? A ako nestratiť nádej a optimizmus aj počas liečby, ktorá môže viesť k transplantácii? Marcel o tom vie svoje, prešiel dialýzou a následne sa dočkal transplantácie obličky. Dnes svojím rozprávaním dodáva nádej tým, ktorí sú na rovnakej ceste, a pripomína, že aj po ťažkých chvíľach môže prísť nový začiatok. Prečítajte si jeho príbeh.
Medailónik:
Marcelov životný príbeh je dôkazom sily ľudskej vôle a nádeje. Už od svojej mladosti bojoval s chronickým ochorením obličiek, ktoré ho priviedlo až k stovkám dialýz. Necelé štyri roky bol pacientom dialyzačného centra B. Braun Avitum v Myjave, následne sa dočkal transplantácie obličky. Od tej doby namiesto dialyzačného centra navštevuje nemocnicu v Banskej Bystrici, kde je pravidelne sledovaný. Napriek tejto náročnej ceste nestratil svoj optimizmus a po úspešnej transplantácii sa stal inšpiráciou pre mnoho ďalších pacientov. Svoj príbeh aktívne zdieľa na sociálnych sieťach.
Rozprávka písaná skúsenosťou
Na nemocničnej chodbe bolo ticho prerušované len občasným šuchotom pomalých krokov. Marcel ležal pri okne dialyzačnej sály, prsty automaticky zvierali lem rukáva. Vonku sa stmievalo. Ktovie, koľkokrát tu už takto ležal – presne tri dni v týždni, štyri hodiny denne, stovky dialýz. Jeho telo už zabudlo, aké to bolo, keď obličky pracovali. Zavrel oči a premýšľal nad tým, ako sa sem vlastne dostal…
Mal 19 rokov, slúžil na vojne, mal sny, plány, budúcnosť. Keď prišla operácia slepého čreva, nepripisoval tomu zvláštny význam. No tam, v nemocnici v Karlových Varoch, sa začala jeho cesta, ktorá bude trvať celé desaťročia. Lekári si všimli niečo zvláštne, a tak ho poslali na nefrológiu. Prišiel tam ako zdravý mladý muž a odchádzal s diagnózou chronického zlyhávania obličiek (CKD). Od chvíle, keď mu to povedali sa čas rozdelil na „predtým“ a „potom“.
„Ale ja sa cítim dobre,“ povedal vtedy. Lekári mu odpovedali len trpezlivým pohľadom. Nebral liečbu vážne. Odmietal uveriť, že sa jeho život mení. Lieky neužíval pravidelne, kontroly zanedbával. „Veď ma nič nebolí, nič mi nie je,“ presviedčal sa.
Prvá facka prišla pri vážnom prechladnutí. Druhá, keď mal 48 rokov a začal sa zadýchavať po pár schodoch. Neskôr ho začalo svrbieť celé telo, pretože obličky už nedokázali vylučovať fosfor. Choroba dosiahla posledné štádium. Čas nádejí vypršal. Dialýza sa stávala nevyhnutnou realitou, pred ktorou už nebolo úniku.
Moje posolstvo všetkým, ktorí sú na rovnakej ceste
- Berte liečbu vážne. Obličky nebolia, ale keď ich stratíte, zmení sa vám celý život.
- Transplantácia, to je druhá šanca na život.
- A keď raz zaznie veta „Máme pre vás vhodnú obličku,“ začne nová kapitola vášho života.
22. december – tesne pred Vianocami, necelé dva mesiace pred päťdesiatkou, začal chodiť na dialýzu. Akoby mu život dal jasný odkaz: Vitaj, toto je nová éra. Dialýza ho zmenila, a to nielen fyzicky ale aj psychicky. Trvalo to len pár týždňov a už cítil, že nestačí bojovať len s chorobou – musel bojovať aj sám so sebou. Smútok a beznádej sa začali vkrádať do dní ako tichý a nenápadný nepriateľ. Musel vyhľadať psychologičku, ktorá mu pomohla pochopiť, ako zvládnuť túto cestu.
Neskôr prišlo ďalšie peklo. Prestal úplne močiť, musel si vystačiť so 7 deci vody na deň. To bolo neuveriteľné obmedzenie. Prišli aj depresie, preto začal chodiť k psychiatričke, ktorá mu pomohla zvládať pocity úzkosti a beznádeje.
Roky plynuli, neustále vyšetrenia, problémy s prostatou, rakovina, covid, otrava krvi. Stále nebol na čakacej listine. Čakal šesť rokov. Bojoval. A potom prišiel taký bežný deň a telefonát, ktorý si zapamätá navždy. „Máme pre vás vhodnú obličku.“ V prvej chvíli šok a otázky v hlave: Je to naozaj? Naozaj som sa dočkal? Rýchlo pre dialyzačný záznam na dialyzačné stredisko. Presun sanitkou do Banskej Bystrice, čakanie, transplantácia o 20:00. Keď precitol a tvoril oči, cítil niečo zvláštne. Nevedel to najprv pomenovať. A potom si uvedomil, bolo to vyslobodenie. Už nikdy viac dialýza.
Dnes už nie je pacient, už je len Marcel. Človek, ktorý zvládol tisíc dialýz, prešiel transplantáciou a ktorý prináša nádej. Začal rozprávať svoj príbeh, na Facebooku a Instagrame, na seminároch a objavil sa v televízii. Neučí lekárov, ako zachraňovať životy, ale učí pacientov, že ich život sa neskončí, že život po transplantácii nie je len prežitie, ale nový začiatok. Prvý pocit? Sloboda. Prvá myšlienka? Každý si zaslúži druhú šancu. A tak sa rozhodol, že jeho príbeh nebude len spomienkou. Bude odkazom pre všetkých, ktorí práve čakajú, bojujú, hľadajú nádej.
Dnes žije ako dôkaz toho, že nádej neumiera. A dôkaz, že naozaj existuje? Na Instagrame @dialyza.transplantacia sa delí o svoje skúsenosti a pomáha ostatným, ktorí prechádzajú podobným osudom.
Kto by si kedy pomyslel, že jeden „obyčajný“ telefonát toho môže toľko zmeniť. Po ňom Marcel pochopil, že mu život dáva druhú šancu – žiť, milovať, pomáhať tým, ktorí ešte len čakajú na svoj osudový telefonát. Je dôkazom toho, že aj keď sa zdá všetko stratené, vždy existuje nádej. Vždy existuje nový začiatok. Každý nový deň je pre neho darom. Každý nádych pripomienkou, že zázraky existujú a niektoré zázraky prichádzajú v podobe lekárov, sestier, darcov, ktorí svojou prácou a rozhodnutím menia osudy.
Na konci svojho rozprávania pán Marcel pridáva aj poďakovanie: „Veľká vďaka patrí pani primárke Ivete Markovej Masárovej z dialyzačného strediska Myjava. Viem, že to so mnou nemala vždy ľahké. Obrovská vďaka celému operačnému tímu a personálu nemocnice v Banskej Bystrici. Úprimná vďaka patrí aj neznámemu darcovi.“
Mohlo by Vás zajímat
